Synoda o synodalite Na ceste od klerikálnej a zaopatrovateľskej cirkvi k cirkvi ako Božiemu ľudu

Pápež František v nedeľu slávnostnou omšou v Bazilike svätého Petra vo Vatikáne otvoril synodu o synodalite, ktorá potrvá dva roky a dotkne sa všetkých diecéz na svete.

Nemecký kardinál Walter Kasper, emeritný predseda Pápežskej rady pre podporu jednoty kresťanov, vo svojej prednáške dôkladným a zároveň zrozumiteľným spôsobom vysvetľuje, čo je to synoda a ako vlastne chápať úsilie Svätého Otca o synodalitu cirkvi.

„Svet, v ktorom žijeme, (...) požaduje od cirkvi stupňovanie jej spolupôsobenia vo všetkých oblastiach jej poslania. Presne táto cesta synodality je to, čo Boh očakáva od cirkvi tretieho tisícročia.“

To je tá vízia, ktorú sformuloval pápež František pri oslave 50. výročia Synody biskupov 17. októbra 2015 ako odpoveď na znamenia čias pre tretie tisícročie. Touto víziou chce pápež František oživiť prelom Druhého vatikánskeho koncilu, prelom, ktorý sa počas uplynulých 50 rokov takmer zastavil.

Pápež cituje slová veľkého biskupa a cirkevného otca Jána Zlatoústeho zo 4. storočia: „Synodalita je meno cirkvi.“ Cirkev je synoda. Skôr ako budeme hovoriť o synode ako inštitúcii v cirkvi, musíme pohovoriť o cirkvi ako synode.

Cirkev je synoda

Aby sme pochopili synodalitu cirkvi, musíme vychádzať z kopernikánskeho obratu koncilu od hierarchickej, klerikálnej, zaopatrovateľskej cirkvi k cirkvi ako Božiemu ľudu. Cirkev nie je strnulý systém, cirkev je stavba zo živých kameňov (1Pt 2, 4n). Cirkev je Boží ľud na ceste časom. Presne to chce povedať grécke slovo „synodos“. 

Pôvodný význam slova synoda je „spoločne na ceste“. Ignác Antiochijský nazval kresťanov „spolucestujúci“ (ad Eph 9, 2). Kresťania sú na ceste toho, ktorý je „cesta, pravda a život“ (Jn 14, 6). Ježiš Kristus je dobrý pastier (Jn 10), arcipastier svojho ľudu (1Pt 5, 4).

Ježiš Kristus vedie a obnovuje kresťanov skrze svojho Svätého Ducha, ktorý nám pripomína všetko a uvádza nás do plnej pravdy (Jn 16, 13). Skrze krst je Svätý Duch daný všetkým veriacim (1Jn 2, 20.27).

Každý pokrstený má svoju charizmu, svoj dar Ducha (1Kor 7, 7), každý má svoje povolanie, svoje poslanie a svoju spoluzodpovednosť v cirkvi. Na tomto základe koncil znovu objavil spoločné kňazstvo všetkých pokrstených (1Pt 2, 9; Zj 1, 6; 5, 19) (LG 11).

Keďže jeden Svätý Duch je daný všetkým, Boží ľud a pastieri cirkvi nestoja oproti sebe ako vláda a parlament. Cirkev je ľud, ktorý je zjednotený s pastiermi v jednom Svätom Duchu, pričom v tomto ľude vládne „jedinečná zhoda (po latinsky: conspiratio) medzi predstavenými a veriacimi“ (DV 10). Preto nielen veriaci majú počúvať svojich pastierov; aj pastieri musia počúvať, čo Duch hovorí cirkevným obciam (Zj 2, 7). Pre všetkých platí: „Ducha neuhášajte!“ (1Sol 5, 19).

V tomto zmysle koncil obnovil náuku o sensus fidelium, čiže o zmysle všetkých veriacich pre vieru: „Spoločenstvo veriacich ako celok, ktorému sa dostalo pomazania od Svätého Ducha, sa nemôže mýliť vo viere a túto svoju osobitnú vlastnosť prejavuje nadprirodzeným zmyslom pre vieru, ktorý je v celom ľude, keď od biskupov až po posledného veriaceho laika vyjadruje svoj všeobecný súhlas vo veciach viery a mravov“ (LG 12).

Synodálna cirkev, ktorá má svoje centrum v spoločnom slávení Eucharistie, nie je cirkev zasadaní, ale cirkev v prelome, misionárska cirkev.Zdieľať

Synodalita sa deje v súhre pastierov a Božieho ľudu. Synodalita nie je príležitostné zhromaždenie biskupov; synodalita je normálny spôsob bytia a každodenná forma života cirkvi. Všetci majú počúvať Božie slovo vo Svätom Duchu, ktorý je spoločný všetkým. Všetci majú spoločne dosvedčovať Božie slovo v sile Svätého Ducha. A všetci majú žiť Božie slovo v každodennosti podľa vzoru jeruzalemskej cirkevnej praobce vzájomným zdieľaním (Sk 2, 44-47; 4, 32-37).

Vrcholom spoločnej cesty je to, že sa všetci v deň Pána schádzajú na spoločné slávenie Eucharistie. Synodálna ekleziológia je preto eucharistická ekleziológia, pri ktorej na konci slávenia sú všetci vyslaní do sveta. „Choďte a slúžte Pánovi s radosťou.“

Synodálna cirkev, ktorá má svoje centrum v spoločnom slávení Eucharistie, nie je cirkev zasadaní, ale cirkev v prelome, misionárska cirkev.

Synoda ako inštitúcia v prvom tisícročí

Na základe synodality cirkvi sa už v 2. storočí vyvinula inštitúcia synody. Za model bol považovaný takzvaný Jeruzalemský apoštolský koncil (Sk 15; Gal 2, 1-10). Tomu predchádzal ostrý spor medzi Petrom a Pavlom; to viedlo aj na jeruzalemskom stretnutí „k nemalej hádke a sporu“. Ako však bol riešený tento spor? Nie dogmatickou tvrdohlavosťou.

Pavol a Barnabáš porozprávali o svojich skúsenostiach, ako Boží Duch pôsobí medzi pohanmi; aj Peter referoval o svojej skúsenosti s obrátením a krstom pohanského stotníka Kornélia (Sk 10n) a vyvodil z toho: „Boh už dávno prijal toto rozhodnutie.“ „Tu mlčalo celé zhromaždenie.“ Rozhodujúce bolo počúvanie toho, čo Boží Duch pohýna v cirkvi. Tak došlo k spoločnému jednomyseľnému záveru: „Páčilo sa Svätému Duchu a nám.“

Na ceste k tomuto rozhodnutiu mal Peter popri Jakubovi ako zástupcovi židokresťanstva zjavne výnimočné postavenie. Skutky apoštolov však kladú dôraz na to, že sa zúčastnili nielen apoštoli a starší (čiže presbyteri), ale celá cirkevná obec, a že spolu prijali rozhodnutie.

Skutky apoštolov ďalej referujú, že spoločné rozhodnutie po zhromaždení Jeruzalemskej cirkevnej obce bolo oznámené v Antiochii a aj tam bolo znovu prijaté celou cirkevnou obcou. Keby sme chceli dosiaľ povedané vyjadriť neskoršími teologickými pojmami, môžeme povedať: k definícii nutne patrí recepcia, t. j. prijatie a prijatie rozhodnutia cirkevnými obcami. Nielen rozhodnutie, ale aj recepcia je dianie, ktoré pôsobí Svätý Duch.

Takto sa majú riešiť konflikty v cirkvi: ani rozhodnutia top-down, ani bojové hlasovania, ale spoločná porada, potom spoločné sledovanie pôsobenia Ducha s cieľom jednomyseľnosti v jednom Svätom Duchu, ktorý spája všetkých. Preto nabádanie k jednomyseľnosti prechádza ako fixná melódia naprieč celým Novým zákonom (Sk 2, 46; 4, 24; 5, 12; Rim 15, 4n; Fil 2, 2; Ef 4, 3; 1Pt 3, 8). 

Takto sa majú riešiť konflikty v cirkvi: ani rozhodnutia top-down, ani bojové hlasovania, ale spoločná porada, potom spoločné sledovanie pôsobenia Ducha s cieľom jednomyseľnosti v jednom Svätom Duchu, ktorý spája všetkých.Zdieľať

Keď sa potom v 2. storočí jasne vytvorilo biskupské zriadenie cirkvi, vrátil sa motív jednomyseľnosti. Ignác Antiochijský opakovane hovorí o jednomyseľnosti s biskupom. Nabáda: „Držte sa biskupa.“ „Kde je biskup, tam je cirkev.“ (Smyrn 8.1-2). Buďte spojení s biskupom tak, ako sú spojené struny s citarou (Eph 4, 1).

Takisto Cyprián z Kartága na začiatku 3. storočia: pre neho je cirkev „Boží ľud zjednotený s biskupom“. „Biskup je v cirkvi a cirkev je v biskupovi“ (ep. 66, 8). Preto ani on nechce robiť nič bez konzultácie a porady s klérom a nič bez súhlasu ľudu (ep. 14, 1. 4).

Na základe spoločnej účasti na jednom Božom Duchu tvoria biskup a synoda jednotu. Biskup nestojí ako pán nad synodou alebo oproti nej; a naopak, synoda sa nemôže povyšovať nad biskupa alebo nedbať na neho.

Biskup a synoda sú ako dva póly jednej elipsy. To sa vyjadrilo, keď sa tvorili nadregionálne synody (Cyprian, ep. 17, 3; 19, 2; 26; 30, 5). Na nich podľa slávneho kánonu 34 Apoštolských kánonov (koniec 3. storočia) nemajú biskupi konať nič bez súhlasu prímasa, tento nemá robiť nič bez súhlasu všetkých. „Tak bude vládnuť jednomyseľnosť a bude oslavovaný Boh skrze Krista vo Svätom Duchu.“ Ako zlaté pravidlo synodálneho života cirkvi preto môže platiť: synoda nemôže konať nič bez biskupa, biskup nemôže konať nič bez synody.

Ako takáto súhra všetkých chariziem s biskupom a biskupa s charizmami boli synody charizmatickou prestávkou k spoločnému zamysleniu o pravej ceste, šancou na korektúru cesty a na obnovu z každodennej rutiny inštitucionálneho stuhnutia cirkevného života a jeho nariadení. Synody slúžili novému prebudeniu ducha evanjelia.

Klerikálne chápanie synod v 2. tisícročí

Žiaľ, počas dejín cirkvi sa nie všetky synody skončili tak dobre ako Jeruzalemský apoštolský koncil. Synody a koncily často namiesto toho, aby zmierili rozdielne pozície, tieto pozície skôr zabetónovali, a tým viedli k rozkolom. To sa dialo predovšetkým vtedy, keď sa otázky viery neriešili duchovnými, ale svetskými mocenskými prostriedkami a boli premiešavané so svetskými mocenskými otázkami.

To bol prípad už na veľkých ríšskych konciloch starovekej cirkvi, ktoré dodnes spásajú cirkvi kresťanského Východu a Západu, no už v 4./5. storočí viedli k odštiepeniu orientálnych pravoslávnych cirkví (čiže Asýrčanov, Sýrčanov, Koptov, Arménov, Malankárov).

Veľký obrat sa udial v 11. storočí. V temnom storočí Rímska cirkev padla do rúk mocných rímskych rodín a severne od Álp sa stala vlastným cirkevným systémom kniežat. Pápež Gregor VII. († 1085) začal boj o slobodu cirkvi.

Boj o slobodu od svetských vplyvov mal, pravdaže, aj odvrátenú stránku: viedol k príkremu rozlišovaniu medzi klerikmi a laikmi, klerici sú príslušní pre duchovnú oblasť, laici pre svetské záležitosti. Klerici a laici boli v tej dobe považovaní dokonca za dva druhy kresťanov. 

Gregorova pápežská revolúcia zhora sa stala veľkým rázcestím dejín cirkvi a synod. V druhom tisícročí viedla k jednostranne hierarchickému chápaniu cirkvi a ku klerikálnej synodálnej praxi. Synody sa stali synodami klerikov, na ktorých je pápež, resp. biskup jediným zákonodarcom. Namiesto obrazu cirkvi ako elipsy s dvoma pólmi nastúpil obraz pyramídy a v 19. storočí a prvej polovici 20. storočia obraz kruhu, ktorý predstavuje centralistické chápanie cirkvi, v ktorom je všetko centrované na stred.

Následkom Gregorovej pápežskej revolúcie bol zlom s východnými cirkvami a ich dodnes synodálnou tradíciou a v 16. storočí zlom s cirkvami, ktoré vyšli z reformácie, a ich chápaním všeobecného kňazstva.

Čítajte tiež

Synoda o synodalite Pápež František otvoril omšou vo Vatikáne synodálny proces, trvať bude dva roky

Vatican News Postoj

Svätý Otec vyzdvihol tri kľúčové slová: spoločenstvo, účasť a misia. Synoda bude mať tri fázy a vyvrcholí v Ríme v roku 2023.

Nemôžem sa v tejto súvislosti venovať rozdielu medzi katolíckym spoločným kňazstvom a evanjelickým všeobecným kňazstvom a rozdielnemu katolíckemu a protestantskému chápaniu synod, ktoré je toho následkom. Pre našu súvislosť je dôležité, že Tridentský koncil (1545 – 1563) sa kvôli odrazeniu reformácie a presadeniu svojej katolíckej reformy usiloval o oživenie synodálnej tradície. Predpísal, aby sa každoročne konala diecézna synoda a každý tretí rok provinciálna synoda.

Pomocou takýchto diecéznych a provinciálnych synod uskutočnil po Tridente katolícku reformu Karol Boromejský († 1584), ktorý je považovaný za model potridentského pastoračného a reformného biskupa.

Zaujímavé je, že Angela Giuseppeho Roncalliho, neskoršieho pápeža Jána XXIII., do zvolania Druhého vatikánskeho koncilu podnietilo štúdium a editovanie synodálnych aktov Karola Boromejského.

Gregor VII. uviedol epochálny obrat na prelome 1. a 2. tisícročia. A Ján XXIII. zvolaním Druhého vatikánskeho koncilu uviedol novú epochu dejín cirkvi a synod pri prelome 2. a 3. tisícročia.

Druhý vatikánsky koncil – výzva na nový začiatok

Druhý vatikánsky koncil (1962 – 1965) chcel oživiť tradíciu synod a koncilov (CD 36). Podnietil Synodu biskupov ako zastúpenie celkového episkopátu (CD 5), na regionálnej úrovni podporoval biskupské konferencie ako podoby praktickej spolupráce biskupov (CD 37n) a nakoniec kňazskými radami (PO 7), pastoračnými radami (CD 27; AG 30), ako aj laickou radou (AA 26) vytvoril nové rady podobné synodám. Koncil však nezlúčil tieto rozdielne prvky do celkového synodálneho konceptu.

Celkovo možno povedať, že nadšenie pre synody narazilo čoskoro na hranice. Pokoncilové cirkevné právo nasadilo úzky korzet diecéznym synodám, čo sa týka účasti cirkevného ľudu. Kritizované bolo predovšetkým to, že pri otázkach, ktoré znepokojovali mnohých kresťanov (vedenie cirkevnej obce, kázanie laikov, ekumenizmus, postavenie a diakonát žien atď.), no prekračovali kompetenciu diecézy, síce synody mohli posielať vóta do Ríma, tie tam však často neboli uznané ani za hodné odpovede. Táto prax viedla nutne k frustrácii.

Je to tragédia: dnes stojíme pred enormnou výzvou, pápež nás pozýva, aby sme boli cirkvou v prelome, my sa však ochromujeme navzájom zbytočnými spormi.Zdieľať

Pápež František pochopil, že takto to nefunguje. Vychádzal zo skúsenosti latinskoamerických biskupských zhromaždení (Medellín 1968; Puebla 1979; Santo Domingo 1992; Aparecida 2007). Tieto biskupské zhromaždenia písali ponad hranice Latinskej Ameriky dejiny synod, ktoré teraz pápež kladie na program dňa univerzálnej cirkvi. Pápež vychádza z argentínskej teológie ľudu a chce prekonať priepasť medzi „základňou“ a kúriou, ktorá viac ako kedysi sústreďuje všetku moc vo svojich rukách. Táto polarizácia v ostatných desaťročiach všetko ochromovala a mnohé otrávila.

Dvomi synodami o rodine (2015 a 2016), synodou o mládeži (2018) a nedávno novým poriadkom Synody biskupov pápež poskytol zjavné signály. Mnoho ďalšieho je ešte na programe a ešte nie je cirkevnoprávne presadené. Avšak už dnes majú biskupské konferencie viac možností, než fakticky využívajú. Je to tragédia: dnes stojíme pred enormnou výzvou, pápež nás pozýva, aby sme boli cirkvou v prelome, my sa však ochromujeme navzájom zbytočnými spormi. Je predsa pohodlnejšie pri ťažkých otázkach odkazovať na Rím namiesto toho, aby sme sami prevzali zodpovednosť.

Musíme pochopiť, že koncil nebol konečným bodom, ktorý je odteraz kodifikovaný v cirkevnom práve a tým vybavený. Koncil bol začiatkom nového začiatku a vymedzením kurzu pre cestu do tretieho storočia. A aj tento začiatok sme presadili ešte len do polovice.

Pri otvorení koncilu Ján XXIII. hovoril o skoku dopredu. Tento skok je dnes opätovne potrebný. Pri tomto skoku nejde o novátorstvá, ale o obnovenie starovekej cirkevnej synodálnej štruktúry. Je to najkonzervatívnejšia obnova, akú si možno vôbec predstaviť.

Vízia synodálnej cirkvi pre 3. tisícročie

Ohraničím sa na synody na úrovni miestnej cirkvi, t. j. na diecéznu synodu, čiže nechám bokom otázky okolo primátu, okolo univerzálnej a miestnej cirkvi, okolo synody biskupov a budúceho koncilu. Miestna cirkev je nielen časťou univerzálnej cirkvi; v miestnej cirkvi je opravdivo účinne prítomná cirkev (CD 11). Miestna cirkev je cirkvou na mieste. Preto je diecézna synoda ohniskom, v ktorom sa ukazuje celý problém synodality.

Samozrejme, že v 21. storočí nemôžeme jednoducho kopírovať synody prvých storočí. Cirkev je na ceste a nie je viazaná určitou kultúrou. Preto aj synody sa podieľajú na platnej kultúre. A tak je otázkou, ako môžeme stvárňovať synodálnu prax v dnešnej spoločnosti, ktorá sa považuje za slobodnú.

To neznamená, že môžeme kopírovať parlamentné demokratické postupy, aj keď sa môžeme čo-to naučiť z parlamentných pravidiel hry. Synoda však nie je cirkevný parlament. Toto ešte raz výslovne konštatoval pápež na záver Synody o mladých. Synoda je niečo iné než mestská alebo obecná rada alebo predsedníctvo nejakého klubu. Synoda je niečo iné než teologické alebo odborné pastoračné zasadanie. Na tento účel máme diecézne akadémie.  

Keď máme povedať, čím má dnes byť synoda, potom musíme vychádzať z toho, čo sme povedali o cirkvi ako synode. Synody majú byť inštitucionálnym výrazom podstaty cirkvi ako synody. A tak synody sú miestami spoločného uvažovania o evanjeliu a otvoreného dialógu o tom, ako dnes môžeme spoločne žiť evanjelium. Synody sú chránený priestor, v ktorom sa vo vzájomnom počúvaní a súhre rozličných darov Ducha môže stať účinným Svätý Duch, ktorý je daný všetkým pokrsteným.

Synoda má rozpoznávať „znamenia čias“, vykladať ich vo svetle evanjelia a dávať odpoveď na Božie volanie v čase. Preto sa synody podľa starobylej tradície konajú ako liturgické zhromaždenia s výkladom Svätého písma a modlitbou. Na Druhom vatikánskom koncile bol na začiatku každého zasadania slávnostne intronizovaný evanjeliár. Evanjelium má mať predsedníctvo, evanjelium má byť meradlom porád a rozhodnutí.

Synody sú miestami spoločného uvažovania o evanjeliu a otvoreného dialógu o tom, ako dnes môžeme spoločne žiť evanjelium. Synody sú chránený priestor, v ktorom sa vo vzájomnom počúvaní a súhre rozličných darov Ducha môže stať účinným Svätý Duch, ktorý je daný všetkým pokrsteným.Zdieľať

Keď evanjelium robíme normou, tak sme celkom blízko pri tom, čo vytvára podstatu nášho slobodného poriadku, totiž uznanie dôstojnosti človeka a každého človeka. Druhý vatikánsky koncil vo vyhlásení o náboženskej slobode Dignitatis humanae po dlhej a tvrdej výmene názorov povedal, že dôstojnosť každého človeka je založená v samotnom Zjavení. Novovek zaniesol do platnosti pôvodnú pravdu Zjavenia. Pre cirkev to znamená, že v cirkvi máme uznať dôstojnosť každého jedného človeka. Veriaci nie sú objektom alebo subjektom cirkevnej starostlivosti o spásu; na základe spoločného kňazstva všetkých pokrstených sú aktívne zodpovednými členmi cirkvi.

Z toho vyplývajú tri na prvý pohľad banálne, no v skutočnosti základné požiadavky na synodu.

Po prvé: transparentnosť postupov. Od tejto transparentnosti závisí reputácia a dôveryhodnosť synod. V prípade sporov by preto malo existovať, ako sa to často požaduje, administratívne súdnictvo.

Po druhé: rovnosť všetkých členov. Na synode sa musia všetci dostať k slovu. Už sv. Benedikt vo svojej Regule vysvetľoval, že Svätý Duch môže prehovoriť aj skrze toho najmladšieho. Synoda o mládeži demonštrovala, ako je to možné; dokonca bola príspevkom k novému prebudeniu synodality.

Samozrejme, že na synode sa musí dostať k slovu aj hlas žien. Ak cirkev ignoruje hlas žien, sama sa rozoberá, krája sa na polovicu a škodí si. Rovnako treba náležite zohľadniť kresťanov s iným materinským jazykom. Nakoniec treba myslieť na zastúpenie teologickej fakulty.

Po tretie: existuje aj proroctvo osôb vzdialených od cirkvi alebo mimo cirkvi. Každá pravda, nech už pochádza, odkiaľ chce, je od Svätého Ducha (vravieval sv. Tomáš Akvinský). Preto musíme na našich synodách inštalovať externé antény. Duch veje, kam chce (Jn 3, 8). Nemôžeme ho zavrieť do cirkvi, a už vôbec nie do hraníc našej vlastnej miestnej cirkvi ani do hraníc univerzálnej cirkvi.

Duch hovorí aj skrze „znamenia doby“, v neposlednom rade aj skrze núdznych. Kristus sa s nami stretáva v chudobných, núdznych, prenasledovaných a cudzincoch (Mt 25). A tak synody nesmú byť miestami cirkevného zapodievania sa sebou alebo dokonca sebaľútosti. Pre synody platí povolanie: „Choďte do celého sveta!“ (Mt 28, 19; Mk 1, 15; Sk 1, 8). „Duc in altum!“ „Choďte na more“ a tam vrhnite svoje siete! (Lk 5, 4).

Z „predsedníctva evanjelia“ vyplýva ešte ďalšia vec. Vládu má mať Božie slovo, ktoré sa skrze Božieho Ducha necháva počuť v srdciach veriacich a v ich vzájomnej výmene. Synoda nie je parlament, v ktorom sa rozhoduje o jednotlivých hľadiskách jednoduchou alebo kvalifikovanou väčšinou, pričom nakoniec zostávajú víťazi aj porazení. Aj to je výkon moci, hoci je najmenej hrozný a najľudskejší, aký ľudstvo doteraz vynašlo. Ale aj tu platí Ježišovo slovo: „Medzi vami by to tak nemalo byť“ (Mk 10, 43).

Na synode by mali všetci počúvať a dávať priestor Svätému Duchu, ktorý je spoločný všetkým a spája nás. To znamená: každý má úprimne povedať, čo vypočul z Božieho slova; no každý má zároveň pokorne načúvať tomu, čo má druhý povedať na základe svojho počúvania Božieho slova. Úprimnosť musí byť spárovaná s pokorou. To predpokladá ochotu počúvať, ochotu nechať sa presvedčiť, prehodnotiť a slobodu k novému mysleniu. Všetci sa musia pohybovať, byť vo vzájomnej výmene a musia sa nechať obohatiť, aby sa nakoniec dosiahla podľa možností jednomyseľnosť.

Jednomyseľnosť neznamená jednohlasnosť. K dôstojnosti každého kresťana patrí, že smie mať odlišný názor, pričom nebude rozdrvený, ale rešpektovaný, ale aj on musí rešpektovať väčšinový názor. V súčasnosti zažívame zdivočenie a zbrutálnenie politických a, žiaľ, aj cirkevných debát. Často ma zaráža, keď čítam, koľko nelásky, podozrievania a urážania, ba dokonca čistej nenávisti je aj v cirkevných spotoch a blogoch. Mali by sme v cirkvi popremýšľať, ako sa k sebe správame.

Čo je úlohou biskupa v tomto synodálnom procese?

Tým prichádzam k poslednej skupine otázok: Čo je úlohou biskupa v tomto synodálnom procese? Koncil sa vyjadruje k tomu veľmi precízne. Služobné úrady či funkcie v cirkvi sú ustanovené pre dobro celého tela cirkvi; biskupi sú vybavení svätou plnou mocou, aby sa ich bratia (a sestry) tešili zo svojej dôstojnosti kresťanov a slobodne a usporiadane sa zameriavali na spoločný cieľ, totiž na blaho celého tela cirkvi, a dospeli k spáse (LG 18).

Služobný úrad či funkcia biskupa je teda službou jednote a jednomyseľnosti cirkvi. Má robiť veriacim radosť, má ich motivovať, aby uplatňovali svoju dôstojnosť, a nie ich frustrovať, a dbať o ich spásu. Spása duší musí byť najvyšším zákonom v cirkvi (CIC kán. 1752).

Pápež František to hovorí svojím spôsobom: Pre neho nie je výstižným obrazom cirkvi ani elipsa, ani kruh, a už vôbec nie pyramída, ale pyramída postavená na hlavu. Pre pápeža Františka je to gesto umývania nôh, pri ktorom sa Kristus skláňa, učeníkom neumýva hlavu, ale nohy, a hovorí: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili tak, ako som ja urobil vám“ (Jn 13, 5-15).

Biskup má predchádzať veriacich; nemá brzdiť príslušné diskusie, ale má prevziať iniciatívu a pozývať a povzbudzovať k synodálnym procesom o dôležitých otázkach cirkevného života. Biskup má byť uprostred veriacich, má načúvať, má sprevádzať synodálny proces, má podporovať otvorenú dynamickú spolupatričnosť a starať sa o to, aby sa k slovu dostali všetci, aj tí „tichí v krajine“. Nakoniec biskup má ísť aj za veriacimi, aby pomáhal tým, ktorí zaostávajú, a to hlavne preto, lebo samotné stádo vlastní jemný čuch, aby našlo nové cesty života z evanjelia.

Čítajte tiež

Vatikánska sedma Začína sa najväčšia diskusia v histórii cirkvi. Na Slovensku o tom nepočuť

Imrich Gazda

Týždenný súhrn diania v kresťanskom svete od vedúceho rubriky Svet kresťanstva Imricha Gazdu.

Jeden z veľkých kliesniteľov cesty Druhého vatikánskeho koncilu John Henry Newman († 1890) napísal slávnu úvahu O pýtaní sa veriacich vo veciach náuky viery a ukázal, že v najťažšej kríze vo 4. storočí nie biskupi, ale laici uchovali pravú vieru. Je preto dôležité počúvať, čo Duch hovorí cirkevným obciam (Zjv 2, 7 a ďalšie).

Úrad biskupa je teda najskôr úradom načúvania, potom úradom duchovného rozlišovania a po vypočutí všetkých úradom rozhodovania. Na základe charizmy, ktorá je biskupovi daná, má započuť Božie slovo v mnohých vyslovených slovách, biskup má takpovediac nájsť poklad v poli a drahocennú perlu (Mt 13, 43-46) a povedať, čo má byť v zhode zachytené ako výsledok spoločného počúvania a radenia sa. Pri tom platí už spomenuté zlaté pravidlo: nemožno prehlasovať biskupa; a naopak, biskup nemá, okrem mimoriadnych situácií, rozhodnúť proti deklarovanej vôli synody.

Existujú, pravdaže, situácie núdze, najmä prenasledovania, v ktorých sa tu a teraz vyžaduje jasné áno alebo nie. V takýchto vyznávačských situáciách nemožno zostať pri postmodernom relativizme: možno áno, možno nie, alebo možno úplne inak. Takéto situácie existujú aj dnes; môže sa to vyskytnúť aj u nás. V takom prípade nastala hodina, aby episkopát hovoril s apoštolskou smelosťou a konal s plnou mocou. Toto nie je normálny prípad, ale výnimočný stav. Avšak ani v štáte, ani v cirkvi nemožno žiť vždy vo výnimočnom stave. Preto pri využívaní tejto poslednej možnosti treba postupovať múdro. Sekera nesmie byť tupá, ak ju raz naozaj potrebujeme.

V mnohých prípadoch možno otázku ponechať aj otvorenú, kým nie je zrelá konsenzuálna odpoveď. Vo väčšine otázok možno s dobrou vôľou nájsť kompromis. Niektorí povedia: keď ide o pravdu, nemôžu existovať nijaké kompromisy. Toto vyjadrenie je správne i nesprávne zároveň.

Určite nijaké lenivé kompromisy. No existuje aj inteligentný kompromis, ktorému sa s rozumnosťou a múdrosťou podarí zachytiť to podstatné nedvojznačne konsenzuálne, no to druhoradé ponechať zatiaľ otvorené. Takéto priateľské kompromisy majú jednotiaci a mier budujúci účinok, zatiaľ čo autoritárske rozhodnutia alebo rozhodnutia tesnej väčšiny sú podnetom na nespokojnosť a spor a nezriedka vedú k rozkolom.

Mnohé koncily, v neposlednom rade Druhý vatikánsky koncil, sa preto vydali touto cestou múdreho kompromisu. Predovšetkým v zložitej súčasnej situácii neexistuje alternatíva k tejto kráľovskej ceste synody.

Identita a katolicita

Synodálna cesta je namáhavá. Na druhej strane, synodálna cesta je aj jednoduchá. Lebo kresťanská pravda nie je súhrnom abstraktných formúl; pravda je osobou. Ježiš Kristus je cesta, pravda a život (Jn 14, 6). Ježiš Kristus je trvalo prítomný vo svojej cirkvi prostredníctvom svojho Svätého Ducha (Mt 28, 20; Jn 14, 26; 16, 13).

Synodálna cesta znamená byť ako spoločníci na ceste spolu s Ježišom a v jeho Svätom Duchu znovu a znovu uvažovať o tejto spoločnej ceste a obnovovať cirkev. Na tejto ceste nestačí iba povedať podľa možností správne formuly viery, oveľa viac ide o konanie pravdy v láske (Ef 4, 15).

Pavol povedal: „Láska je trpezlivá,“ má dlhý dych, „je trpezlivá, nežiarli a nenadúva sa“ (1Kor 13, 4). Platí to v osobnej oblasti; platí to aj v synodálnej spolupatričnosti. Na synodálnej ceste človek potrebuje trpezlivosť, aby vydržal rozmanitosť a neustále nanovo hľadal zhodu.

Synoda nie je parlament, v ktorom sa rozhoduje o jednotlivých hľadiskách jednoduchou alebo kvalifikovanou väčšinou, pričom nakoniec zostávajú víťazi aj porazení.Zdieľať

Zdá sa, že dnes je to pre mnohých ťažké. Chcú identitu, ale chcú ju totožným spôsobom. Chcú identitu, ktorá ostatných nezahŕňa, ale vylučuje. Chcú do seba uzavretú, v zákopoch a bunkroch zabarikádovanú, údajne čistú, v skutočnosti však sektársku cirkev. Chcú identitu, ktorá už nie je katolícka.

Katolícka cirkev má svoju identitu v katolicite ako jednote v rozmanitosti. Takáto rozmanitosť je bohatstvom, je aj výzvou žiť s otvorenými otázkami. Nemôžeme očakávať, že pápež alebo biskup nám každé ráno rannými správami naservíruje na striebornom podnose odpoveď na všetky otázky. Sme dospelí kresťania, ktorí rozlišovaním duchov sa môžu rozhodnúť vo svojom svedomí pred Bohom. Cirkev musí informovať svedomie, ale nemôže sa stavať na miesto svedomia.

Jeden z kliesniteľov cesty Druhého vatikánskeho koncilu Johann Adam Möhler († 1838) neprekonateľne sformuloval cestu synodálneho hľadania pravdy v láske:

„V cirkevnom živote sú možné dva extrémy a obidva sa nazývajú egoizmus; tieto extrémy sú nasledujúce: keď každý chce byť všetko alebo keď jeden chce byť všetko; keď jeden chce byť všetko, tak zväzok jednoty sa stane takým úzkym a láska takou horúcou, že človek sa nemôže ubrániť uduseniu; keď každý chce byť všetko, vtedy sa všetko rozpadá a ochladí sa natoľko, že človek zamrzne; jeden egoizmus plodí druhý egoizmus; no ani jeden, ani každý nemusí chcieť byť všetko; všetko môžu byť iba všetci a jednotou všetkých iba celok. To je idea katolíckej cirkvi.“

Táto prednáška bolo publikovaná na internetovej stránke nemeckého biskupstva Limburg. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.