5.8. Radost je třeba objevovat v dialogu s druhým (Promluva papeže Františka při vigilii s mladými lidmi) V PLNÉM ZNĚNÍ SLOVENSKY

Umenie nie je nespadnúť, ale nezostať ležať 

Drahí bratia a sestry, dobrý večer!

Mám veľkú radosť, že vás vidím! Ďakujem vám, že ste cestovali, že ste išli pešo, a ďakujem vám, že ste tu! A myslím, že aj Panna Mária musela cestovať, aby sa stretla s Alžbetou: „Vstala a ponáhľala sa“ (Lk 1, 39). Môžeme sa spýtať: prečo Mária vstáva a ponáhľa sa za svojou sesternicou? Iste, práve sa dozvedela, že jej sesternica je tehotná, ale ona je tiež v požehnanom stave: prečo teda išla, keď sa jej nikto nepýtal? Mária robí nevyžiadané a nepovinné gesto; Mária ide, lebo miluje, a „kto miluje, letí rád“ (Napodobňovanie Krista, III, 5). To je to, čo s nami robí láska.

Máriina radosť je dvojaká: práve dostala anjelovo posolstvo, že prijme Vykupiteľa, a tiež správu, že jej sesternica je tehotná. Je to zaujímavé: namiesto toho, aby myslela na seba, myslí na inú. Prečo? Pretože radosť je misionárska, radosť nie je pre jedného, má niečo priniesť. Pýtam sa vás: vy, ktorí ste tu, ktorí ste sa prišli stretnúť, nájsť Kristovo posolstvo, nájsť krásny zmysel života, necháte si ho pre seba alebo ho prinesiete iným? Čo si myslíte? Ja vás nepočujem... Mám ho zaniesť iným, pretože radosť je misionárska! Zopakujme si to všetci spoločne: radosť je misionárska! A tak túto radosť prinášam iným.

Ale túto radosť, ktorú máme, nám pripravili iní, aby sme ju mohli prijať. Pozrime sa teraz späť, na všetko, čo sme dostali: to všetko pripravilo naše srdcia na radosť. Všetci, ak sa obzrieme späť, máme ľudí, ktorí boli lúčom svetla pre náš život: rodičia, starí rodičia, priatelia, kňazi, rehoľníci, katechéti, animátori, učitelia... Sú ako korene našej radosti. Teraz si vo chvíli ticha každý spomeňme na tých, ktorí nám v živote niečo dali, ktorí sú ako korene radosti.

(chvíľa ticha)

Spomenuli ste si? Našli ste tváre, príbehy? Radosť, ktorá prišla cez tieto korene, je to, čo máme dať, pretože máme korene radosti. A rovnakým spôsobom môžeme byť koreňmi radosti pre iných. Nejde o to, aby sme prinášali pominuteľnú radosť, radosť okamihu; ide o to, aby sme prinášali radosť, ktorá vytvára korene. A ja sa pýtam sám seba: ako sa môžeme stať koreňmi radosti?

Radosť sa nenachádza v knižnici, uzatvorená - aj keď je potrebné študovať! - ale nachádza sa niekde inde. Nie je držaná pod zámkom. Radosť treba hľadať, treba ju objaviť. Treba ju objaviť v rozhovore s druhými, kde musíme tieto korene radosti, ktoré sme dostali, darovať. A to nás niekedy unavuje. Položím vám otázku: ste niekedy unavení? Zamyslite sa nad tým, čo sa stane, keď je človek unavený: nemá chuť nič robiť, ako hovoríme v španielčine, hodí uterák do ringu, pretože nemá chuť pokračovať, a potom to vzdá, prestane kráčať a padne.

Myslíte si, že človek, ktorý v živote padne, ktorý má neúspech, ktorý sa dokonca dopustí vážnych, veľkých chýb, že sa jeho život skončil? To nie! Čo treba urobiť? Treba vstať! A je tu niečo veľmi krásne, čo by som vám dnes chcel zanechať ako svoj odkaz. Alpskí vojaci, ktorí radi lezú po horách, majú veľmi krásnu pieseň, ktorá znie takto: „V umení stúpať - na vrch – nie je dôležité nespadnúť, ale dôležité je nezostať ležať“. A to je krásne!

Kto zostane ležať, ten už „odišiel“ zo života, uzavrel sa, uzavrel sa pred nádejou, uzavrel sa pred túžbami a zostáva na zemi. A keď vidíme niekoho, svojho priateľa, ktorý padol, čo máme robiť? Máme ho zodvihnúť. Všimli ste si, že keď treba niekoho zdvihnúť alebo treba pomôcť človeku vstať, čo urobíte? Pozriete sa naňho zhora. Jediný prípad, jediný moment, keď je prípustné pozrieť sa na človeka zhora, je pomôcť mu zdvihnúť sa. Koľkokrát, koľkokrát vidíme ľudí, ktorí sa na nás takto pozerajú zhora nadol, cez plece, zhora nadol! Je to smutné. Jediný spôsob, jediná situácia, v ktorej je prípustné pozerať sa na človeka zhora, je... poviete si..., nahlas: pomôcť mu vstať.

A to je tak trochu cesta, je to vytrvalosť v kráčaní. A v živote, aby ste niečo dokázali, musíte sa trénovať v kráčaní. Niekedy sa nám nechce kráčať, nechce sa nám bojovať, opisujeme pri skúškach, pretože sa nám nechce učiť a nemáme výsledky.

Neviem, či má niekto z vás rád futbal..., ja ho mám rád. Za gólom, čo je tam? Veľa tréningov. Čo je za výsledkom? Veľa tréningu. A v živote človek nemôže vždy robiť to, čo chce, ale to, čo nás vedie k tomu, aby sme rozvíjali povolanie, ktoré máme v sebe - každý má svoje povolanie.

Kráčajte. A keď spadnem, tak sa znovu postavím alebo mi niekto pomôže postaviť sa; nezostaňte ležať, a je potrebné trénovať, cvičiť sa v kráčaní. A toto všetko je možné nie preto, že sme absolvovali kurz kráčania - neexistujú na to žiadne kurzy, ktoré by nás naučili, ako v živote chodiť -: toto sa učíme od rodičov, učíme sa to od starých rodičov, učíme sa to od priateľov, podávame si navzájom pomocnú ruku. V živote sa učíme, a to je trénovanie kráčania.

Zanechávam vám tieto podnety. Kráčajte a ak spadnete, vráťte sa späť; choďte za cieľom; trénujte každý deň v živote. V živote nie je nič zadarmo, za všetko sa platí. Len jedna vec je zadarmo: Ježišova láska! Takže s týmto darom, ktorý máme - s Ježišovou láskou - a s vôľou kráčať, kráčajme v nádeji, hľadajme svoje korene a kráčajme vpred, bez strachu. Nebojte sa. Ďakujem vám! Dovidenia!

Se svolením převzato ze Slovenské redakce Vatikánského rozhlasu - Vatican News